wz

 

. Späť | Obnoviť | Dopredu

  Menný zoznam hrobov

 

 

Horčičné zrno
Jedna Indka mala jediného syna a ten jej zomrel. Vo svojom žiali nosila svoje mŕtve dieťa ukazujúc ho všetkým susedom prosiac ich o liek a ľudia o nej hovorili:

"Prišla o rozum. Chlapec je mŕtvy"
Konečne stretla jedného človeka, ktorý odpovedal na jej žiadosť:

"Nemôžem ti dať liek pre tvoje dieťa, ale poznám jedného lekára, ktorý pozná taký liek."
A dievča povedalo:

"Prosím vás, pane, povedzte mi, kto to je?" A muž odpovedal:

"Choď k Budhovi."
Pobrala sa teda k Budhovi a kričala už z diaľky:

"Pane a Učiteľ, daj mi liek, ktorý vylieči môjho chlapca!"
Buddha povedal:

"Potrebujem hrsť horčičného zrna."

A keď dievča vo svojej veľkej radosti sľubovalo, že ho zabezpečí, Budha dodal:

"Horčičné zrno musí pochádzať z domu, v ktorom nikto neprišiel o dieťa, manžela, rodiča alebo svojho priateľa."

Úbohá Gautamí, také mala meno, chodila potom od domu k domu a ľudia ju ľutovali hovoriac:

"Tu je horčičné zrno zrno, vezmi si ho!"

Ale keď sa opýtala:

"Zomrel vám v rodine syn, dcéra, otec alebo matka?", oni odpovedali:

"Beda! Živých je málo, ale mŕtvych je mnoho! Nepripomínaj nám náš najhlbší žiaľ!"

 A nebolo takého domu, kde by nebol zomrel niekto milovaný. Gautamí nakoniec vyčerpaná a zúfalá si sadla na okraj cesty a pozorovala svetlá mesta, ako blikajú a potom zhasínajú. Tma noci nakoniec zahalila všetko. A Gautamí uvažovala nad osudom ľudí, ako ich životy zablikajú a zhasnú. Pomyslela si: "Aká som len sebecká  vo svojom žiali! Smrť je spoločná všetkým ľuďom, ale predsa je v tomto bezútešnom údolí jedna cesta, ktorá dovedie k nesmrteľnosti toho, kto sa vzdal všetkého sebectva."
Gautamí sa zbavila svojho citového sebectva voči dieťaťu a dala pochovať jeho mŕtve telíčko v lese. Vrátila sa k Budhovi, našla v ňom útočisko a útechu v dharme, ktorá je balzamom utišujúcim bolesť trpiaceho človeka - srdca. "

Budha povedal:

"Život smrteľníkov na tomto svete je krátky a plný strastí a bolestí. Nie je žiadneho prostriedku pomocou ktorého by sa dalo vyhnúť smrti tých, ktorí sa narodili; po dosiahnutí staroby vždy nasleduje smrť, taká je prirodzenosť živých bytostí.
Tak, ako zrelé ovocie je hneď po svojom dozretí v nebezpečí, že spadne zo stromu, tak i na smrteľníkov číha nebezpečie smrti v každej chvíli po narodení.
Tak, ako všetky hlinené nádoby,  ktoré urobí hrnčiar, končia svoju existenciu tým, že sa rozbijú, tak je to i so životmi smrteľníkov. Mladí i starí, hlúpi i múdri, všetci sa dostanú do drápov smrti, všetci podliehajú smrti.
Z tých, ktorých premôže smrť a musia sa rozlúčiť so životom, otec nemôže zachrániť svojho syna, ani príbuzní svojich rodinných príslušníkov.
Pozri! Zatiaľ čo sa rodina díva na svojich mŕtvych  príslušníkov a narieka nad ich odchodom, smrť si odvádza smrteľníkov jedného po druhom ako voly, ktoré sú vedené na jatky.
Tak je svet súžený smrťou a hnilobou, a múdri ľudia nenariekajú, pretože poznajú podmienky v ktorých sa svet nachádza.
Nech ľudia akýmkoľvek spôsobom premýšľajú o nejakej veci, že so objaví, keď sa to skutočne stane, dôjde k tomu vždy nejako inak a potom nasleduje veľké sklamanie, v takých podmienkach sa nachádza svet.
Ani plačom, ani žiaľom nedosiahne nikto pokoja mysle, naopak, jeho bolesť sa bude zväčšovať a jeho telo bude trpieť. Bude chorý a bledý, ale jeho nárek nezachráni mŕtvych.
Ľudia sa pominú a ich osud po smrti sa bude vyvíjať podľa toho, aké robili skutky.
A keď človek žije sto rokov alebo dokonca i viac, bude nakoniec odtrhnutý od spoločnosti svojich rodinných príslušníkov a bude sa musieť rozlúčiť so životom na tomto svete.
Ten, kto hľadá pokoj, mal by vytrhnúť zo svojho srdca šíp bedákania, náreku a žiaľu.
Ten, kto vytrhne tento šíp, dosiahne vyrovnanosť a pokoj mysle; ten, kto premôže všetko trápenie, bude naveky od neho oslobodený a bude požehnaný.

Tak ukončil Budha svoju reč a Guatamí pochopila...

Všetko čo zažívame a prežívame patrí do našich osobných skúseností a počas celého života, tak sa človek musí snažiť vryť si hlboko do srdca skúsenosti života a vyrovnávať sa s ich opakovaniami. Súcitné konanie človeka je určitou silou pre toho, kto ťažko zvláda svoj žiaľ a doslova sa topí v čiernych myšlienkach svojej ranenej mysle. Naším nenásilným jemným dotykom pomáhame trpiacemu človeku vymazávať čierne myšlienky a empaticky vstrebávať jeho bolesti. Naša spoluúčasť sa tak stane hnací motor pre žialiaceho, ktorý napokon časom zotrie nános, zacelí sa mu rana a zocelí jeho hlboké presvedčenia.

.

. Späť | Obnoviť | Dopredu