wz

 

. Späť | Obnoviť | Dopredu

  Z histórie a zvykov 

Letecký pohľad na cintorín v Horných Chlebanoch...

Vchod na cintorín na ľavej strane od hlavnej cesty (smerom od Topoľčian do Partizánskeho a Trenčína s odbočkou v Nadliciach)

Pohreb

 Cez mnohé storočia museli poddaní obce voziť svojich zosnulých do susednej obce Krušovce, kde ich pochovávali do vysvätenej zeme pri kostole. Za pastoračnej činnosti pána farára Mateja Turského (1728-1750) dal gróf Zay postaviť v našej obci kaplnku, ktorá slúžila aj na nedeľné bohoslužby. Ešte počas rakúsko-uhorskej monarchie dal Obecný úrad postaviť malú drevenú „umrlčiu komoru“ na novovzniknutom cintoríne. Približne v roku 1860-70. Stalo sa tak takmer po trištvrte storočí keď bolo vyhlásené za platné zákonné kráľovské nariadenie zákazu pochovávania mŕtvych okolo kostola. V každej obci museli byť vymerané priestory na nové cintoríny. V susedných Dolných Chlebanoch sa to naplnilo v roku 1888, kedy bol postavený aj hlavný kríž. V „umrlčej komore“ boli "vystieraní" chudobní, bezmajetní, žobráci a takí, ktorí nikoho nemali. "Vystierali" aj tých, ktorí nemali v dome izbu nazývanú „prednica“ – spálňa v dome.

Ženy obliekli zomrelého do čiernych sviatočných šiat a vystreli ho v prednej izbe „prednici“ na posteli, na ktorej zomrel. Jeho perinu vyniesli v letnom čase von a v zimnom na povalu prevetrať. Po dva večery bolo pri mŕtvom modlenie, na ktoré chodili z blízkej rodiny, susedia a priatelia z dediny. Niekedy až do druhej hodiny v noci trvalo modlenie a  spievali sa aj nábožné pohrebné piesne. Pohrebný obrad sa odohrával na tretí deň na dvore domu zomrelého.

 Pred pohrebom susedky pomohli chystať na kar guláš alebo slepačiu polievku, pečené kurence, či pečené mäso s knedľou. Po odchode na cintorín tieto susedky vyniesli von prevetrať posteľ a domáci potom naplnili „strožok“ novou slamou, aby im mŕtvy nezobral spánok a nezjavil sa im vo sne.

Na pohrebe pri poslednej rozlúčke rodina zomrelého nesmela na nikoho z blízkych zabudnúť, aby ich zavolali na kar. Na hrob bol daný jeden veniec za blízkych blížnych. V lete dávali aj kytice z kvetov z predzáhradiek. Po pohrebe šli najbližší na kar, ale aj pán farár s modleníkom a hrobárom. Boli uhostení a vyplatení peniazmi. Dodržiavali sa „sedminy“ – to je týždeň po smrti, kedy sa v dome nič nerobilo, ženy nepriadli, netkali. Sedem dní po pohrebe sa kŕmila iba lichva a robili sa roboty okolo pece. Ostatné sa nesmelo robiť z úcty k zomrelému. Príbuzní chodili sviatočne oblečení a práve z úcty k zomrelému dodržiavali „sedminy“.

V roku 1928 žiadalo obecné zastupiteľstvo financie od štátu kvôli mimoriadnej potrebe postavenia „umrlčej komory“  pre zomrelých, lebo stará už bola rozpadnutá. Nová nebola postavená, lebo Obecný úrad nedostal financie od štátu. Ešte v roku 1970 "vystierali" obyvatelia obce svojich zosnulých doma v prednej izbe. Po zákonnom nariadení, že zomrelí musia byť "vystretí" iba v domoch smútku nastala po roku 1976 taká situácia, že občania museli voziť svojich zosnulých do obce Rajčany, kde už bol postavený dom smútku. (V roku 1976 bola obec Horné Chlebany pričlenená k obci Rajčany a stala sa jej časťou.)  Od roku 1980, keď sa zrekonštruovala kaplnka, vozili zosnulých do Rajčian iba v letnom čase, inak boli vystretí v zrekonštruovanej kaplnke obce, kde sa sv.omše a modlenia už vôbec nekonali.

Dom smútku

 

 

Po šesťdesiatosemročnej požiadavke Obecného zastupiteľstva (1928-1996) na postavenie „umrlčej komory“ dňa 2.11.1996 pán dekan Andrej Lasab posvätil novovybudovaný dom smútku. Po prvý krát v histórii obce majú obyvatelia dôstojný stánok pre rozlúčky so zosnulými, postavený za  veľmi krátky čas, dobu jedného roka. Okrem domu smútku je na cintoríne vybudovaný sklad na pohrebné náradie a nová zvonica s novým zvonom z roku 1998.

Vľavo sklad náradia...

Detail skladu...

Detail okna na Dome smútku...

Vchod...

Tabuľa na Dome smútku

Zvonica pri Dome smútku.

Pohľad na zvonicu od starého stromu platana

Pred  zvonicou, v pozadí oddychové lavičky

 

Späť | Obnoviť | Dopredu